Michal Chylik
Súboj s drakom
Plní odvahy a trochu vystrašení, vyšli sme do boja s hrozivým drakom. Akí sme však boli prekvapení, keď ten nás ponúkol zlatistým mokom.
Plní odvahy a trochu vystrašení, vyšli sme do boja s hrozivým drakom. Akí sme však boli prekvapení, keď ten nás ponúkol zlatistým mokom.
Raz tak, my a jablká, po vstupe do pevnosti. Dvermi? To nás neláka! Zažili sme smieškosti.
Jedného krásneho jarného dňa, hneď zrána, prišla na svet malá myšlienka. Ako pred každým novorodeniatkom, stáli pred ňou (takmer) neobmedzené možnosti, veľké ciele, o ktorých zatiaľ maličká ešte nemohla ani tušiť. Veď sotva uzrela svetlo sveta. Rodič myšlienky, pyšný na svoje dielo, nenechal svoje dieťa pokojne dospievať v bezpečnom rodinnom prostredí, ktoré by ju uchránilo od všetkých zlých vonkajších vplyvov.
Sedel som vo vlaku a snažil som sa vyhnať všetky bolestivé myšlienky z posledných týždňov. Rozhodol som sa, ako už neraz, prebiť ich hudbou. Vnímajúc text jednej z piesní som sa však opäť nechal zaviesť späť do reality, pretože nádherne vystihovala to, čo sa udialo.
Prvý pohľad, plač a dotyky. Bozky, akoby opäť od piky. Dve nahé duše túžbou ohnivou, zahrajú najkrajšiu hudbu pohybov.
Telo na telo a cítim ťa. Bezmocnú voči útokom. Celým ja chcel by som dostať ťa. Keď aj tam, pred veľkým publikom.
Tri fľaše na stole, každá prázdna. Odľava výkriky, daj to do dna! Hudba a dymové bubliny. Alkohol zakrýva obliny.
Priamym pohľadom ma skolíš, bez možnosti utiecť ti. Oslnivo nad mnou stojíš a ja opäť zajatý...
Vstal som zo svojej továrne na sny, zotrel z očí posledné zvyšky mesačného svitu a pomaly, ale isto, som sa ocitol v mojej izbe. Moje prvé kroky putovali do kúpeľne, no všetky pokusy o poľudštenie môjho krásneho „prírodného“ účesu boli márne. Tak sme s mojou chlpatou pokrývkou hlavy zakopali vojnovú sekeru a moje telo zamierilo, priamo za nosom, do kuchyne. Potom som si to však rozmyslel, lebo zrovna sa mi nechelo prebúravať dve steny, ktoré ma od nej delili a použil som, pre istotu, dvere.
„Podaj mi ruku a poď!“ povedal som mu dosť dôrazne na to, aby vycítil, že to má urobiť. On však naďalej stál. V očiach sa mu zrkadlil strach, ale nebol to strach obyčajný, ako ten zo zubárky či injekcií. Bol to strach zo smrti, z tej neznámej neprebádanej tmy. A takej tichej... Čo je tichšie ako smrť?
„A prečo ťa v noci nevidieť?“ spýtal som sa nesmelo. „Ha, ha, ha,“ zasmialo sa dunivým smiechom. „Že vraj ma v noci nevidno. A čo si myslíš, maličký, ako je možné, že v noci vidíš na oblohe.....zvehdičky a mečiasik?“ doplnilo svoju myšlienku po chvíľke váhania.